Liečenie zlomeného srdca

zlomené srdceNiekto napísal na Facebook, citujem:

Je zarážajúce, koľko ľudí pociťuje rôzne verzie nasledovného:

„Existuje základný pocit, že nič nie je v poriadku.

Pozerám sa na svoje požehnania, je ich toľko veľa.

Jednu minútu je moje srdce plné, hneď ďalšiu minútu je prázdne.

V jednej chvíli si myslím, že som ok, hneď v nasledujúcu chvíľu mám pocit, akoby sa mi chcelo plakať.

Snažím sa myslieť na to, že na zemi je toľko ľudí, ktorí sú na tom oveľa horšie. Moju bolesť to nezmenšuje.

Chce sa mi plakať.

A plakať.

A potom plakať o niečo viac.“

To, čo dotyčná osoba napísala, je zodpovedajúce liečeniu. Obzvlášť liečeniu zlomeného srdca. Mám pocit, že tento krátky post zachytáva nielen situáciu niekoľkých individuí, ale vystihuje kolektívnu situáciu ľudstva.

Povaha našej reality je taká, že vonkajšie vždy reflektuje vnútorné. Bengálski mystici veľmi presne definovali tento fenomén metaforou nazývanou „arši-nagar,“ čo znamená „mesto zrkadla.“ V tomto svete, ktorý je zložený z viditeľných a neviditeľných realít, vonkajšie konštantne reflektuje vnútorné.

Odkiaľ pramení tento pocit?

Tento pocit pochádza z hĺbky vnútra. Je to pocit srdca (pochádzajúci z väčšej hĺbky, než je srdce), nie je to vedomá myšlienka. Ten pocit, že „nič nie je v poriadku“ je jasným znamením pre tých, ktorí chápu a majú intelekt na to, aby venovali pozornosť faktu, že náš vnútorný život je kompletne roztrieštený. V rámci jednej alebo dvoch generácií ľudské bytosti na tejto zemi zabudli, čo je posvätné tak bezprecedentným spôsobom, že sa mu nič nevyrovná.

Tak ako fyzický svet má svoje fyzické zákony, ktoré sú univerzálne a konštantné, podobne spirituálny svet má spirituálne zákony, ktoré sú nemenné.

S našou ohromnou ignoranciou a zahaľovaním múdrosti sme zabudli na všetko, čo je posvätné, vrátane našej úcty pre neviditeľný a spirituálny svet a jeho nemenné zákony. Táto generácia žije s tak vysokou nedbanlivosťou voči vnútorným dimenziám, záležitostiam srdca a duše, že je to neuveriteľné.   Ešte aj naša nábožnosť je ovládnutá materializmom, to znamená predstieranie, egocentrický spirituálny materializmus, okázalosť a prístup, aký máme k výkladom obchodov – zbavený akejkoľvek oddanosti, trpezlivosti a úprimnosti.

Ako ľudská rasa sa musíme znova naučiť, ako žiť zo srdca a duše, a nie iba z myšlienok logiky a mysle. Musíme naše nadmerné sústredenie preorientovať z hlavy na zanedbané srdce.

Súfijský autor, Llewellyn Vaughan-Lee, v jednej z jeho posledných kníh „Zatemnenie Svetla“ napísal:

„Je potrebné pochopiť, že vnútorné svety sú ovplyvnené vedomím ľudstva. To je dôvod, prečo duchovné učenia naprieč vekmi zdôrazňovali dôležitosť našich postojov a hodnôt, podľa ktorých žijeme. Zatiaľ čo naše fyzické činy majú vplyv na vonkajší svet a vyprodukovali našu ekologickú krízu, naše vedomie, postoje a presvedčenia priamo ovplyvňujú vnútornú duchovnú dimenziu života na zemi…“

Vo zvýraznenej vete je odpoveď na otázku, „prečo prevláda pocit, že nič nie je ok, napriek tomu, že zjavne máme dostatok všetkého, materiálnych vecí, atď.“

mozog srdceNazrime na realitu

Ak sa rozhodneme preskúmať prístup, ktorý sme adoptovali v našich denných životoch, akými hodnotami sa riadime, akým vedomým prechádzame hodinami dňa a čomu skutočne veríme – ak budeme k sebe úprimní, môžeme byť prekvapení.   Môžeme nakoniec zistiť, že ide o totálne sebecký prístup, peniazmi/zárobkom hnané hodnoty, neľudské vedomie, ktoré myslí jedine na žrať-srať-spať. A čo sa týka viery, veríme viac vo farmaceutické produkty a reklamy v telke než v hocičo iné.

Áno. Toto je viac-menej náš stav. Mali by sme byť teda prekvapení, že odvetvie, ktoré je najcitlivejšie na pravdu, ktorým je srdce a duša, začína pociťovať, že nič nie je OK?   Nuž, nič nie je v poriadku čo sa týka našej vnútornej reality, ale to isté platí aj o vonkajšej realite – našej ekonomike, našom pracovnom mieste, našej politike, našej spoločnosti, našom vzťahu s inými.

V jednej chvíli je moje srdce naplnené, hneď potom je prázdne

Tento pocit vypovedá o pravde, že nič nie je ok, či už vnútri, alebo vonku.   Je to pocit srdca. Je to viac-menej preto, že srdce prechádza štádiami, ktoré súfisti nazývajú QABD (kontrakcia) a BAST (expanzia). Toto je stav prežívania prázdnoty a jeho opaku ako stavov (spirituálneho) srdca.

{Boh zatvára a otvára dlaň svoju a k Nemu budete navrátení} {Korán 2:245}

Pocit, že sa mi chce plakať a plakať, a plakať o ničo viac

Tento plač alebo nutkanie plakať je túžba srdca k návratu ku skutočnému.   Pred tým, než sa jeden obráti, pociťuje potrebu umytia, umytia sa so svetlom pravdy. Umývanie tawba, ktoré doslova znamená obrátenie sa. Úprimné pripustenie skutočnosti, že život bol žitý v ilúzii. Potreba uvedomiť si pravdu o tom, kto sme a túžbu po našom skutočnom domove.   Človek cestuje zo sveta ilúzií do sveta reality – je to pravda, či už to človek chápe, pripúšťa alebo popiera.   Čaká nás návrat.

{a u Teba je konečný cieľ náš!} {Korán 2:285}

Cestovateľ cestuje zo sveta stvorenia do sveta Stvoriteľa. Srdcu a duši chýba domov, a preto pociťuje toto veľké súženie, ktoré vypláva na povrch ako plač srdca a duše.

V srdci si človek uvedomuje pravdu, a preto občasná skúsenosť uvedomenia si (dokonca aj nevedomky a bez rozpoznania) oddelenia duše od jej pôvodného domova spôsobuje, že človek plače alebo má nutkanie k plaču.

V skutočnosti je to dobré znamenie. Oveľa lepšie než nedbalý stav námesačnosti. Je to počiatočné štádium srdca, ktoré sa začína orientovať ku Skutočnému. Je to Znamenie smerom k Ceste Domov. Je to jedno zo znamení prebudenia sa srdca alebo pripravenosť srdca prebudiť sa z hlbokého spánku. Je čas návratu.

{že neveríte v Boha? Keď boli ste mŕtvi, On dal Vám život, potom vás usmrtí a následne znovu oživí a nakoniec budete k Nemu navrátení} {Korán 2:28}

Pocit, kedy chceme plakať a plakať, a plakať viac, je potreba uvedomiť si prázdnotu ľudského ega, ktoré je upnuté na podmienky, označenia, koncepty, falošné identifiácie, očakávania toho, čo nemá hodnotu a oveľa viac. Je to uvedomenie si chudoby vlastného ja. Je to ako keď malé dieťa plače za meterským mliekom, pretože iba Matka mu môže poskytnúť obživu a zabezpečiť mu starostlivosť, zaťiaľ čo dieťa nedokáže samo nič, aby sa o seba postaralo.

{pretože Boh je sebestačný, zatiaľ čo vy ste potrební} {Korán 47:38}

A potom?

Možno nemusíme byť zavesení v každej ilúzii?

Možno sa dokážeme zobudiť z tohoto spoločného sna?

Možno sa dokážeme naučiť čítať značky na našej ceste Domov?

Možno začneme venovať pozornosť pravde, že Milovaný nám sľúbil Znamenia na horizonte, a taktiež v nás, až sa pre nás stane jasným, čo je skutočné.

Riešenie je možno v stave, kedy sme svedkami. Sme svedkami vlastného ja, a tiež vnútorných a vonkajších realít.   Keď je niekto svedkom, nesúdi situáciu. Je ako niekto, kto je iba zrkadlom. Zrkadlo môže byť iba svedkom pravdy – objektívnej pravdy.

Mnohí duchovní učitelia hovoria o dôležitosti stavu, kedy sme svedkom bez toho, aby sme súdili a očakávali. Veľká duchovná sila je práve v stave, kedy sme si vedomí udalostí bez toho, aby sme sa snažili napraviť alebo vyriešiť ich.   Je dôležité, aby sme nasadili túto schopnosť svedectva. Keď vnímanie nie je zatemnené reagovaním a riešením problémov, vidíme veci také, aké sú. Iba potom sa môžeme chopiť zodpovednosti za to, čo sa odohralo.

Nemôžeme byť zodpovední za ekologickú nerovnováhu, a ani nemôžeme vedieť, ako sa správať bez toho, aby sme si priznali globálnu devastáciu, ktorú sme spôsobili. Tiež nemôžeme byť zodpovední za to, čo sme vykonali vnútroným svetom bez toho, aby sme si boli vedomí temnoty a zabudnutia na posvätné, ktoré nás obklopuje. Možno tento prvý krok k zodpovednosti pomôže napraviť to, čo sme znesvätili.   Je to krok k zrelosti a skutočnej uvedomelosti.

Dobré správy pre tých so zlomeným srdcom

Zlomené srdce v duchovných významoch neznamená kontext romantickej lásky.   Tento stav zlomeného srdca sa vyskytuje, keď srdce a duša prežíva proces rozčarovania. Potom začne alchemický proces, počas ktorého si srdce začne uvedomovať, že veci nie sú také, ako sa zdajú byť. Čítali ste niekedy nápis na spätných zrkadlách – „objekty sú bližšie, než sa zdajú byť“? Tak nejako.

Je to proces prebúdzania sa ku skutočnému. Keď sa to začne diať, najskôr to musíme rozpoznať a možno načúvaním srdcu si dovolíme slzy, ktoré túžia výjsť von tak náruživo, aj keď možno nerozumieme prečo. Toto umývanie je dôležité. Je to neoceniteľná terapia, ktorá robí so srdcom veci, ktoré by inak trvali desiatky rokov. Tak preboha plačte, doslova. Každá kvapka je drahocenná nebesiam.

Po uvedomení si začneme byť svedkom toho, čo je na horizonte (vonkajšia realita), a rovnako tak aj vnútri nás (vnútorná realita). A očakáva nás tá najúžasnejšia vec – spoločnosť Milovaného, dobré správy a sľub, ktorý sa stáva pravdou – ktorý vraví, že Milovaný je spoločníkom tých so zlomeným srdcom. Môžu byť veľkolepejšie dobré správy než to? A keď sa tieto správy roznesú v našom srdci, môžeme začať bdieť osamote so Samotným, pretože milujúci vskutku potrebujú súkromie, do ktorého nemá právo nik zasahovať. Nech my všetci pocítime spoločnost toho Najlepšieho spomedzi spoločníkov.

(Hospodin je s tými, čo majú skrúšené srdce) (Žalmy 34:17)

A preto Allah deklaruje: „Som s tými so zlomenými srdciami.“
posvätná tradícia islámu Hadís Qudsi

(uzdravuje skrúšených srdcom a obväzuje im rany) (Žalmy 147:3)

Originál článku:
http://www.techofheart.co/2014/12/healing-broken-heart.html

 
Liečenie zlomeného srdca

Časť 1 – Ego

Čo je to Ego?

Koncept zvaný ego, „Ja“ alebo „falošné vlastné ja“ môžeme nájsť v rôznych kultúrach, tradíciách a náboženstvách po celom svete.  V každej historickej dobe sa ľudia týmto konceptom zaoberali a snažili sa zistiť, „ako ego rozpustiť“.  Pozrime sa na to, ako rôzne tradície definujú ego:

Sufizmus:  Ego potrebuje problémy a ťažkosti, aby mohlo prežiť.  Môže existovať iba v realite, kde existujú problémy, pretože v realite, kde je všetko dokonalé, existuje iba Boh, a tam ego nemôže existovať.

Ježiš (mier s ním) povedal:  „Sám nedokážem nič; (…)  nesnažím sa uspokojiť seba, ale toho, kto ma poslal.“  „Presnejšie, je to Otec, ktorý prebýva vo mne, vykonáva svoju vôľu.“ –Evanjelium podľa Jána

„Preto vravím, tí ktorí sú celiství, budú naplnení svetlom, no ak jeden je rozdelený, bude naplnený temnotou.“ –Evanjelium podľa Tomáša

A povedal:  „Buďte úplný, tak ako váš Otec na Nebi je úplný.“ –Marek

Budhizmus:  Svet je ilúzia.  A pretože je ilúziou, bez ohľadu na to, koľko z neho skonzumujeme, neprinesie nám uspokojenie.  Toto je problém ega.  Samotné ego je ilúzia.  Nemá základ, je to konštrukt myšlienok, spomienok, obrazov, emócií, avšak nemá vlastnú podstatu, esenciu.  A tak musí konštante dokazovať svoju existenciu a robí to prostredníctvom konzumácie sveta.  V čakre 1 konzumuje svet prostredníctvom jedla.  V čakre 2 sa bude snažiť skonzumovať z tohto sveta čo najviac v rámci sexuálnych objektov.  V čakre 3 prostredníctvom hnevu, dominancie, kontroly sveta do akejkoľvek miery je to pre danú osobu možné.

Mohammed (mier s ním a jeho rodinou) povedal:  „V egoizme niet zisku.   Vyhýbajte sa mu.  Aby nezredukoval vašu existenciu na prach.“

A povedal:  „Bojujte so svojimi túžbami, a budete sami sebe pánmi.“  „Bojujte so svojimi túžbami ako keby ste bojovali so svojimi nepriateľmi.“  „Najlepší džihád (snaženie) je ten, v ktorom jedinec bojuje so samým sebou.“

Imám Ali (mier s ním) povedal:  „Pane, nevelebím Ťa preto, lebo sa obávam tvojho Pekla, ani preto, že chcem Tvoje Nebo.  Velebím Ťa, lebo som zistil, že stojí za to velebiť Ťa.“

A povedal:  „Najsilnejší spomedzi ľudí je ten, kto sa stal silným voči vlastnému ja.“  „Džihád proti vlastnému ja je darom Raja a džihád proti vlastným túžbam je cenou za Raj.“

A povedal:  „Bojujte so svojimi túžbami, aby ste prekonali svoj hnev, a oponujte svojim zlým návykom, aby ste sa očistili, učiňte svoju myseľ úplnou a dosiahnite odmenu u svojho Pána.“

„Ktokoľvek ignoruje svoje vlastné ja, ignoruje všetko ostatné,“ povedal.

Iní spirituálni učitelia:  „Nie sme 7946732984_22b2f75cbf_zschopní vzdať sa, tzn. akceptovať tento moment, akým je, až kým si nepovieme, „Mám dosť utrpenia!“, a v určitom bode si uvedomíme, že väčšinu utrpenia si spôsobujeme sami.  A keď sa rozhodneme, že si už viacej utrpenie spôsobovať nechceme, a pamätajme, že väčšinu nášho utrpenia majú na svedomí naše myšlienky, nie situácie ako také, ale naše interpretácie situácií typu „aké je to všetko strašné“, vtedy si uvedomíme, že existuje iný spôsob bytia, a to je ten, v ktorom už viac mentálne nebojujeme s tým, čo je.“

„V našej hlave počujeme dva hlasy.  Jedným je hlas ega a ten druhý je hlasom pravdy.  Hlasy sú vždy prítomné.  Hlas, ktorý naruší náš pokoj je väčšinou hlas, ktorý počujeme ako prvý, ktorý je najzvučnejší.  Ten zväčša počúvame.  Je súčasťou 72-74 tisíc myšlienok, ktoré denne myslíme, ktoré sa opakujú deň za dňom.  Keď myslíme na naše staré traumy, naše zaužívané negatívne pocity, znova a znova si ich v hlave opakujeme,  prechádzame nimi a priťahujeme ich späť do nášho života.  A preto našou najväčšou výzvou je rozpoznať hlas ega, ktorý chce, aby sme sa pre niečo sužovali, mysliac si, že nám to pomôže, no v skutočnosti iba vytvárame problém.  Z toho dôvodu musíme začať trénovať našu myseľ, tak ako trénujeme kone, keď chceme aby cválali určitým smerom, jemne ich navigujeme.  To isté musíme robiť s divokými koňmi našej mysle, lebo ináč strávime život v mizérii produkujúcej depresie, úzkosti a smútok.  Podstatou je uvedomiť si, že každý vnútorný hlas, ktorý nám berie vnútorný pokoj, nie je hlasom pravdy, nie je to hlasom priateľa, nejde o hlas Boha, nie je to hlas vyššieho vedomia.  Je to hlas egoistickej mysle, ktorá chce, aby sme trpeli.  Prvým krokom je preto identifikácia daného hlasu, aby sme ho viacej nemuseli počúvať.“

Imám Ahmed Al Hassan (mier s ním) povedal:  „Ego je vina, ktorá nikdy neopúšťa služobníka, je to jeho minulosť, prítomnosť, budúcnosť.  A tak keď sa služobník zdrží svojho „Ja“ a úprimne požiada o odstránenie stránky temnoty a prázdnoty, potom neostane nič iné, iba Allah subhana wa ta´ala, Jediný, Víťaz a Zem sa vyjasní svetlom svojho Pána.  A kniha bola prinesená a bolo povedané, chvála Allahovi, Pánovi svetov.“

Ďalej povedal:  „Vskutku, „Ja“ je základom pohromy a choroby, a preto keby v sebe nezahŕňalo chorobu všetkých chorôb (ktorou je ego), Satan by nemal cestu k ľudskej bytosti.  A preto, prostredníctvom jeho zdravia je syn Adama stabilný a pevný, prostredníctvom jeho choroby chorľavie a prostredníctvom jeho smrti zomrie.“

Buďme si vedomí hraníc ega.  V skutočnosti totiž neexistuje.  No ak mu budeme venovať veľa pozornosti, bude rásť, až nás prehltne, a vtedy sa my a monštrum staneme jedným.

Aké je prvé pravidlo akejkoľvek hry?  Jediný spôsob ako sa stať chytrejším je hrať proti chytrejšiemu súperovi.  Pravidlo dva?  Čím sofistikovanejšia hra, tým sofistikovanejší oponent.  Počúvame ten hlas tak dlho, až sme uverili, že je to náš najlepší priateľ.  Uverili sme, že sme to my sami.  Pravidlo tri?  Kde je najlepšie miesto na úkryt pre nášho nepriateľa?  Predsa to posledné miesto, kde by sme hľadali.

Gallery

Ego – falošné centrum

Prvá vec, ktorá je potrebná, je porozumieť, čo je to ego. Narodilo sa dieťa. Dieťa sa narodí bez akýchkoľvek znalostí, bez vedomia svojho ja(self). Keď sa narodí dieťa, prvá vec, ktorej si je vedomé, nie je ono samo; to prvé, čoho si je dieťa vedomé, je ten druhý. Je to prirodzené, pretože oči sa otvoria a vidia smerom von, ruky sa dotýkajú iných, uši počúvajú iné zvuky, jazyk ochutná stravu a nos cíti vonkajšok. Všetky tieto zmysly sa otvárajú smerom von.

To je to, čo znamená narodiť sa. Narodenie znamená príchod na tento svet, svet vonkajška. Keď sa dieťa narodí, narodí sa do tohto sveta. Otvorí oči a vidí ostatných. „Ostatných“ znamená „ty.“ Najprv si uvedomí matku. Onedlho si uvedomí svoje vlastné telo. Tiež spadá pod „ostatné“, lebo aj to patrí do tohto sveta. Dieťa je hladné a pocíti svoje vlastné telo; jeho potreba je uspokojená, a tak na telo zabudne.

Toto je spôsob, akým dieťa rastie. Najskôr si uvedomí teba, ostatných a tých druhých, až potom, krok za krokom, v protiklade s tebou, ostatnými a tými druhými, si uvedomí samého/samú seba.

Toto uvedomovanie si seba je odzrkadleným uvedomovaním sa. Dieťa si nie je vedomé toho, kým je. Jednoducho si je vedomé matky, a toho, čo si ona myslí o ňom/nej. Ak sa ona usmeje, ak dieťa ocení, ak povie „si nádherné,“ ak ho/ju obijíme alebo pobozká, dieťa sa cíti dobre a je so sebou spokojné. V tom momente sa zrodilo ego.

Prostredníctvom uznania, lásky, starostlivosti dieťa cíti, že je dobré, že je vzácne, že má nejakú dôležitosť, hodnotu alebo význam.

A tak sa zrodilo centrum.

Avšak toto centrum je centrom odzrkadleným. Nie je to skutočné bytie dieťaťa, ono nevie, kto vlastne je; jednoducho vie, čo si o ňom/nej myslia ostatní. A to je ego: odraz toho, čo si ostatní myslia. Ak si ostatní myslia, že dieťa je zbytočné, nik ho neocení, nik sa naň neusmeje, aj vtedy sa zrodí ego: nezdravé ego; smutné, odmietnuté, ako rana; s pocitom menejcennosti, zbytočnosti. Aj to je ego, aj to je odzrkadlenie.

Najskôr matka, ktorá na počiatku znamená celý svet. Potom sa k matke pripoja ďalší a svet začne rásť. Čím viac svet rastie, tým zložitejšie sa ego stáva, pretože sa v ňom odzrkadľuje stále viac iných názorov ostatných ľudí.

Ego je fenomén nahromadený, vedľajší produkt spolužitia s ostatnými. Ak dieťa žije úplne samo, nikdy mu ego nenarastie. Ale to nepomôže. Zostane ako zviera. To však neznamená, že spozná svoje skutočné ja(self).

Skutočné môže byť spoznané iba prostredníctvom falošného, takže ego je nutnosť. Človek tým musí prejsť. Je to niečo ako prostriedok výchovy alebo výcvik. Skutočné môže byť poznané iba prostredníctvom ilúzií. Pravdu nemôžeš poznať priamo. Najskôr musíš poznať to, čo nie je pravdivé. Najprv sa musíš oťukať s nepravdivým. Prostredníctvom tohto stretu sa stávaš spôsobilým na poznanie pravdy. Ak poznáš falošné ako falošné, svitne na pravdu.

Ego je potreba; je to sociálna potreba, je to vedľajší produkt spoločenskej existencie. Spoločnosť je všetko, čo je okolo teba – nie ty, ale všetci okolo teba. Všetci, mínus ty, je spoločnosť. Keď začneš chodiť do školy, učiteľ sa bude vyjadrovať k tomu, kto si. Získaš priateľstvá s inými deťmi, ktoré budú odzrkadľovať to, kto si. Postupne každý pridáva k tvojmu egu, a každý sa bude pokúšať upravovať tvoje ego takým spôsobom, aby si sa nestal problémom pre spoločnosť.

Nie sú zaujatí tebou.

Sú zaujatí spoločnosťou.

Spoločnosť je zaujatá sama sebou, a tak by to malo byť.

Nie sú zaujatí tým, aby si sa stal seba-chápajúcim. Sú zaujatí tým, aby sa z teba stala efektívna časť mechanizmu spoločnosti. Mal by si sa stať súčasťou štruktúry. Takže sa pokúšajú dať ti ego, ktoré pasuje do spoločnosti. Učia ťa morálku. Morálka znamená dávanie ti ega, ktoré pasuje do spoločnosti. Ak si amorálny, tak alebo onak, vždy budeš pre nich stratená existencia. Preto posielame kriminálníkov za mreže – nie preto, že urobili niečo zlé, nie preto, že pobytom za mrežami z nich chceme spraviť lepších ľudí, nie. Jednoducho nepasujú, nevedia sa prispôsobiť. Spôsobujú problémy. Majú určitý typ ega, ktoré spoločnosť neschvaľuje. Na druhej strane, ak spoločnosť schvaľuje, je všetko v poriadku.

Jeden človek zabije – stal sa z neho vrah.

Ten istý človek vo vojne zabije tisíce – stane sa z neho hrdina. Spoločnosti nevadí samotná vražda, ak je spáchaná v jej záujme – potom je to v poriadku. Spoločnosť sa netrápi pre morálku.

Morálka znamená iba zapadnutie do spoločnosti.

Ak je spoločnosť vo vojne, morálka sa mení.

V mierových časoch sa morálka mení znovu.

Morálka je sociálna politika. Je to diplomacia. Každé dieťa musí byť vychované takým spôsobom, aby zapadlo do spoločnosti, to je všetko. Pretože spoločnosť ma záujem na efektívnych členoch. Spoločnosť nemá záujem na tom, aby si dosiahol sebapoznanie.

Spoločnosť vytvorí ego, pretože ego je možné kontrolovať a manipulovať. Tvoje vlastné ja(self) nie je kontrolovateľné alebo manipulovateľné. Nikto nikdy nepočul o spoločnosti kontrolujúcej ľudské ja(self) – nemožné.

A dieťa potrebuje centrum; dieťa je úplne nevedomé svojho vlastného centra. Spoločnosť mu poskytne centrum a dieťa je postupom času presvedčené, že poskytnuté centrum alebo ego, ktoré mu spoločnosť dá, je jeho vlastné.

Dieťa sa vráti zo školy domov – ak dostalo v škole výbornú, celá rodina je šťastná. Dieťa vybozkávaš a vyobijímaš, vezmeš ho/ju na ramená, zatancuješ a povieš, „aké nádherné dieťa! Sme na teba hrdí.“ Dávaš mu ego, nepatrné ego. A keď dieťa príde domov deprimované, neúspešné s nedostatočnou alebo ako posledné v triede – vtedy ho nik neocení a dieťa sa cíti odmietnuté. Nabudúce sa bude snažiť viac, pretože jeho/jej centrum bolo otrasené.

Ego je vždy hladné, stále hľadá potravu, aby ho niekto ocenil. Preto sa vždy dožaduješ pozornosti.

Predstavu o tom, kto si, získaš od ostatných.

Nie je to priama skúsenosť.

Práve od ostatných získavaš predstavu o tom, kto si. Tvarujú tvoje centrum. Toto centrum je falošné, pretože si popri ňom nesieš svoje skutočné centrum. To nikoho nezaujíma. Nik ho neformuluje.

Je súčasťou teba.

Narodíš sa s ním.

Takže máš dve centrá. S jedným sa narodíš, je dané samotnou existenciou. To je tvoje vlastné ja(self). To druhé centrum, ktoré vytvára spoločnosť, je ego. Je to falošná vec – a je to obrovský trik. Prostredníctvom tvojho ega ťa spoločnosť ovláda. Musíš sa určitým spôsobom správať, lebo iba vtedy ťa spoločnosť ocení. Musíš určitým spôsobom chodiť; určitým spôsobom sa smiať; musíš sa riadiť určitými spôsobmi, morálkou, kódexom. Iba vtedy ťa spoločnosť ocení, a ak sa to nestane, tvoje ego bude otrasené. A keď je ego otrasené, nevieš, kde si, nevieš, kým si.

Ostatní ti dali predstavu.

To je ego.

Pokús sa dôkladne porozumieť, pretože ego musíš vyhladovieť. A pokiaľ ho nevyhladovieš a nezahodíš, nikdy sa nedopracuješ k vlastnému ja. Pretože si závislý na egu, nemôžeš sa pohnúť a nemôžeš nahliadnuť na vlastné ja.

A pamätaj, príde medziobdobie, interval, keď bude tvoje ego roztrieštené, keď nebudeš vedieť, kto si, nebudeš vedieť, kam smeruješ, keď zmiznú všetky známe hranice.

Jednoducho budeš zmätený/á, čistý chaos.

Práve kvôli zmätku a chaosu sa obávaš zbaviť sa svojho ega. Ale musí sa to stať. Človek musí prejsť cez chaos, aby dosiahol svoje skutočné centrum.

Ak si odvážny/a, táto fáza bude krátka.

Ak sa obávaš, a opäť ustúpiš egu, a opäť ho začneš usporiadavať, táto fáza môže trvať veľmi veľmi dlho; mnoho životov môže byť zbytočných.

Raz som počul: Jedno malé dieťa bolo na návšteve u svojich starých rodičov. Dieťa malo iba štyri roky. Večer, keď ho stará mama ukladala do postele, dieťa začalao zrazu plakať a vzlykať a povedalo, „Chcem ísť domov! Bojím sa tmy.“ Ale stará mama povedala, „Veľmi dobre viem, že aj doma spíš potme; nikdy som nevidela, aby bolo zapálené svetlo. Tak prečo sa tu bojíš?“ Dieťa povedalo, „Áno, to je pravda – ale je to MOJA tma.“ Táto tma u starých rodičov je úplne neznáma.

Ešte aj v spojitosti s tmou sa cítíš, „Táto je MOJA.“

Tam vonku – tma je neznáma.

Prostredníctvom ega cítíš, „Toto je MOJA tma.“

Môže byť znepokojujúca, možno vytvára veľa trápenia, ale je moja. Niečo, k čomu možno lipnúť, niečo, čoho sa možno držať, pevná pôda pod nohami; nie si vo vákuu, nie si v prázdnote. Možno sa cítiš mizerne, ale aspoň že SI. Dokonca aj mizerný pocit ti dáva poznanie „ja som.“ Posúvaš sa ďalej, ovládne ťa strach; začnes cítiť obavy z neznámej temnoty a chaosu – pretože spoločnosti sa podarilo odstrániť malú časť tvojho bytia.

Je to ako v hustom temnom lese. Trochu si to okolo seba upraceš, urobíš si malú čistinku, na nej malú chatrč, záhradku, zaseješ trávnik, všetko to oplotíš a si OK. Za tvojím plotom – les, divočina, no tu je všetko v poriadku, všetko si si naplánoval, a tak sa aj stalo.

Spoločnosť vykonala menšiu čistku tvojho vedomia. Jednu časť vyčistila úplne a postavila okolo nej plot. Za týmto plotom je všetko v „poriadku.“ Presne to robia vysoké školy a univerzity. Celá kultúra a formovanie existuje len aby vyčistila časť, v ktorej by si sa mal cítiť ako doma.

A potom sa začneš báť.

Za plotom číha nebezpečie.

Za plotom si tak, ako si vo vnútri plota – a tvoja vedomá myseľ je iba jedna časť, jedna desatina tvojho celého bytia. Deväť desatín čaká v temnote. A niekde v rámci deviatich desatín je ukryté tvoje skutočné centrum, tvoje skutočné ja.

Musíš byť trúfalý a odvážny.

Musíš vykročiť do neznáma.

Na chvíľu sa stratia všetky hranice.

Chvíľu budeš cítit závrat.

Na chvíľu sa budeš báť a budeš otrasený ako po zemetrasení. Avšak ak si odvážny a rozhodneš sa neísť smerom späť, neustúpiš egu a budeš pokračovať ďalej a dopredu, nájdeš v sebe skryté centrum, ktoré si nesieš so sebou už mnoho životov.

To je tvoja duša, tvoje vlastné ja.

Keď sa dostaneš blízko, všetko sa zmení, všetko sa znovu usporiada. Avšak toto usporiadanie nie je vykonané spoločnosťou. Zmení sa to v kozmos, nie chaos; nastane nový poriadok(nie svetový, pozn. prekl.:).

Ale tento poriadok nie je poriadkom spoločnosti – je to poriadok samotnej existencie.

To je to, čo Budha nazýval „Dhamma“, Lao C nazýval „Tao“, Herakleitos nazýval „Logos.“ Nie je to niečo, čo bolo vytvorené človekom. Je to poriadok existencie samotnej. Potom je všetko opäť krásne, a poprvý krát skutočne, pretože veci vyrobené človekom nemôžu byť nádherné. Nanajvýš je možné skryť ich šerednosť, to je všetko. Možeš ich vyzdobiť, ale nikdy nebudú nádherné.

Rozdiel je ako keby si porovnal skutočný kvet a kvet umelý. Ego predstavuje umelý kvet – bez života. Iba vyzerá ako kvet, no v skutočnosti ním nie je. Ani nie je možné nazvať to kvetom. Dokonca ani lingvisticky to nie je možné, pretože kvet je niečo, čo kvitne. A táto plastická vec je iba vecou, nie kvitnutím. Je bež života, život tam nikdy nebol.

Máš kvitnúce centrum vo svojom ja. Preto to Hinduisti nazvali „lotos“ – predstavuje kvitnutie. Nazývajú to „tisíco-okvetno-lístkový lotos. „Tisíc“ predstavuje nekonečno okvetných lístkov. A pokračuje v kvitnutí, nikdy nekončí, nikdy nezomrie.

Avšak ty si sa uspokojil/a s plastickým egom.

Existujú dôvody. Mŕtva vec prináša veľa výhod. Jednou je, že mŕtva vec nikdy nezomrie. Nemôže, nikdy totiž nežila. Takže môžeš mať umelé kvety, z jedného pohľadu sú okej. Sú trvalé.

Skutočný kvet vonku v záhrade je večný, ale nie permanentný. A večný má svoj vlastný spôsob bytia večným. Tým spôsobom je znova a znova sa narodiť a zomrieť. Prostredníctvom smrti sa obnoví, omladí.

Nám sa zdá, že kvet zahynul – on však nikdy nezahynie.

Jednoducho mení svoje telíčko, aby bol vždy čerstvý.

Opustí staré telo, vstúpi do nového. Kvitne niekde inde; pokračuje v kvitnutí.

My však nemôžeme vidieť nepretržitosť, pretože tá je neviditeľná. Vidíme iba jeden kvet, ďalší kvet; nikdy nevidíme kontinuitu.

Je to ten istý kvet, ktorý kvitol včera.

Je to to isté slnko, ale v inom hábite.

Ego má určitú vlastnosť – je mŕtve. Je to umelá vec. A je veľmi jednoduché ho získať, pretože ho dávajú ostatní. Nepotrebuješ ho hľadať, nie je potrebné žiadne vyhľadávanie. Preto až kým sa nestaneš hladným po poznaní neznámeho, dovtedy sa nestanes jednotlivcom. Dovtedy si iba súčasť davu. Si iba frajer/ka.

Ak nemáš skutočné centrum, ako môžeš byť samostatný jednotlivec?

Ego nepredstavuje jednotlivca. Ego je spoločenský fenomén – predstavuje spoločnosť, nie teba. Ale dáva ti v spoločnosti určitú úlohu, vytvára v spoločnosti hierarchiu. Ak sa s týmto uspokojíš, premeškáš jedinečnú možnosť nájdenia samého seba, svojho ja(self).

A preto sa cítiš tak mizerne.

Ako môžeš byť šťastný s umelým životom?

Ako môžeš byť šťastný s nepravým životom?

Nevidíš, pretože je to tvoja vlastná temnota. Ste spolu zladení.

Všimol si si niekedy, že všetky druhy trápenia zažívaš prostredníctvom ega? Ego ťa nedokáže urobiť šťastným, spôsobuje ti iba trápenie a mizériu.

Ego je peklo.

Kedykoľvek, keď trpíš, skús pozorovať a analyzovať a zistíš, že v určitom bode tvoje trápenie spôsobilo tvoje vlastné ego. Ego neúnavne pokračuje v hľadaní rôznych spôsobov, ako ti spôsobiť utrpenie.

Si egoista, tak ako každý. Niektorí iba na porvchu, čo nie je až tak komplikované. Niektorí skrz naskrz, hlboko vo vnútri, a tí predstavujú skutočný problém.

Ego prichádza sústavne do konfliktu s ostatnými, pretože každé ego je neobmedzené samo o sebe. Musí byť – je to vec klamlivá. Ak nemáš nič v rukách a iba sa domnievaš, že tam niečo máš, vznikne problém.

Ak niekto povie, „Nič tam nie je,“ okamžite sa začína spor, pretože ty tiež cítiš, že tam nič nie je. Ten druhý spôsobí, že si túto skutočnosť uvedomíš.

Ego je lož, je to nič.

To vieš tiež.

Ako môžeš opomenúť toto poznanie? Je to nemožné! Uvedomelá bytosť – ako môžeš nepochopiť, že ego je nepravé a zradné? Potom ostatní povedia, že tam nič nie je – a kedykoľvek ostatní povedia, že tam nič nie je, zatnú do živého, hovoria pravdu – a nič ťa nezasiahne tak ako pravda.

Musíš sa brániť, pretože ak sa nebrániš, ak nezaujmeš obranný postoj, kam sa dostaneš?

Budeš stratený/á.

Tvoja totožnosť bude zlomená.

Takže musíš obraňovať a bojovať – to je kolízia.

Človek, ktorý sa dopracuje k sebe samému, nikdy nie je v kolízii. Môžu prísť ostatní a dostať sa do kolízie s ním/ňou, ale dotyčný človek sa nikdy nebije, nikdy nie je v kolízii.

Jedneho dňa sa majster Zenu prechádzal po ulici. Pribehol k nemu muž a silno ho udrel. Majster spadol na zem. Potom sa postavil a pokračoval v prechádzke tým ístým smerom ako predtým, ani sa neobzrel.

S majstrom bol aj jeho žiak. Jednoducho bol šokovaný. Povedal, „Kto bol ten muž? Čo to má byť? Ak človek takto žije, hockto môže za tebou prísť a zabiť ťa, ó majster. A ty si sa na toho človeka ani len nepozrel, aby si zistil, kto to bol, a prečo to urobil.“

Majster na to odvetil: „To je jeho problém, nie môj.“

Môžeš sa zraziť s osvieteným človekom, ale bude to tvoj problém, nie jeho. A ak sa v tom strete zraníš, aj to je tvoj problém. On ti nemôže ublížiť. Je to ako búchanie do steny, ty sa zraníš, ale stena ti neublíži.

Ego stále vyhľadáva nejaké problémy. Prečo? Pretože ak ti nik nevenuje pozornosť, ego cíti hlad.

Prežíva na pozornosti.

Takže aj keď s tebou niekto bojuje a hnevá sa na teba, aj to je dobré, lebo aspoň ti venuje pozornosť. Ak niekto miluje, je to ok. Avšak ak ťa už nemiluje, aj hnev postačí. Aspoň dostaneš svoju dávku pozornosti. Ale ak ti nik nevenuje pozornosť, nik si nemyslí, že si niekto dôležitý, významný, ako nakŕmiš svoje ego?

Pozornosť iných je potrebná.

Existuje milión spôsobov prostredníctvom ktorých si žiadaš pozornosť iných; určitým spôsobom sa obliekaš, snažíš sa vyzerať dobre, prostredníctvom svojho správania, snažíš sa byť veľmi zdvorilý, meníš sa. Keď cítiš, aká situácia sa pred tebou predostrela, okamžite sa meníš, aby ti ľudia venovali pozornosť.

Toto je hlboké žobranie.

Skutočný žobrák si pýta a dožaduje sa pozornosti. Skutočný vládca je ten, kto žije v sebe samom; má svoje vlastné centrum, nezávisí na nikom inom.

Budha sediaci pod svojím bodhi stromom… ak by zrazu zmizol celý svet, zmenilo by sa niečo pre Budhu? Nič. Vôbec nič by sa preňho nezmenilo. Ak by sa zrazu celý svet vyparil, nič by sa preň nezmenilo, pretože dosiahol svoje centrum.

Ale ty, ak ti ujde žena/muž, rozvedie sa s tebou, začne si s niekým iným, si úplne zdrvený/á – pretože ti venoval/a pozornosť, starostlivosť, lásku, pohyboval/a sa okolo teba, dával/a ti pocit, že si bol/a niekto. Celá tvoja ríša je stratená, jednoducho si na dne. Začneš myslieť na samovraždu. Prečo? Prečo, ak sa s tebou rozíde žena, by si ty mal spáchať samovraždu? Prečo, ak sa s tebou rozíde múž, by si ty mala spáchať samovraždu? Pretože nemáš svoje vlastné centrum. Tvoja manželka ti dávala centrum; tvoj manžel ti dával centrum.

Takto ľudia existujú. Takýmto spôsobom sa stávajú závislými na ostatných. Je to hlboké otroctvo. Ego MUSÍ byť otrokom. Závisí od ostatných. Skús tomu porozumieť.

Začni hľadať ego – nie v ostatných, to nie je tvoja vec, ale v sebe. Kedykoľvek sa cítiš mizerne, okamžite zavri oči a pokús sa zistiť, odkiaľ trápenie prichádza, a vždy si uvedomíš, že je to falošné centrum, ktoré sa s niekým zrazilo.

Niečo si očakával/a a nestalo sa to.

Niečo si očakával/a a stal sa pravý opak – tvojím egom to zatriaslo, trápiš sa. Jednoducho nahliadni, kedykoľvek sa budeš cítit mizerne, skús zistiť prečo.

Príčiny nie sú mimo teba. Hlavná príčina je v tebe – ale ty sa vždy pozeráš smerom von, vždy sa pýtaš:

Kto ma robí tak nešťastným/nešťastnou?
Kto je príčinou môjho hnevu?
Kto je príčinou mojej bolesti?
A ak sa pozrieš smerom von, netrafíš sa do čierneho.
Iba zavri oči a vždy sa pozri smerom dovnútra.
Zdroj všetkej mizérie, hnevu, bolesti je skrytý v tebe, v tvojom egu.
A ak nájdeš zdroj, bude jednoduché ísť ďalej. Ak zbadáš, že je to práve tvoje vlastné ego, ktoré ti spôsobuje všetky problémy, dáš prednosť tomu, aby si sa ho zbavil – pretože nik nemôže vláčiť zdroj trápenia, ak tomu rozumie.

A pamätaj, nie je potrebné sa ega zbaviť.

Nemôžeš sa ho zbaviť.

Ak sa ho budeš snažiť zbaviť, dosiahneš iba určité nepatrné ego, ktoré bude hlásať, „stal som sa pokorným.“

Nepokúšaj sa byť pokorný. To je opäť skryté ego – ale nie je mŕtve.

Nepokúšaj sa o pokoru.

Nik nemôže pokoru vyskúšať, a nik nemôže vytvoriť pokoru prostredníctvom vlastnej snahy – nie. Keď už ego nie je, pokora príde k tebe. Nie je to tvoj výtvor. Je to tieň skutočného centra.

A skutočne pokorný človek nie je ani pokorný, ani egoistický, ani samoľúby.

Jednoducho je jednoduchý.

Ani si nie je vedomý toho, že je pokorný.

Ak si uvedomuješ to, že si pokorný, hlási sa ego.

Pozri sa na pokorné osoby… Sú milióny tých, ktorí si myslia, že su pokorní. Hlboko sa poklonia, ale pozoruj ich – sú to najnepatrnejší egoisti. Skromnosť a pokora sú zdrojmi ich obživy. Hovoria, „som skromný,“ pozrú sa na teba a čakajú na to, kedy ich oceníš.

„Si naozaj skromný,“ chceli by od teba, aby si povedal. „V skutku si ten najskromnejší človek na svete; nik nie je taký skromný ako ty.“ Potom pozoruj úsmev, ktorý sa objaví na ich tvári.

Čo je to ego? Ego je hierarchia ktorá vraví, „Nik nie je ako ja.“ Može sa živiť na pokore – „Nik nie je ako ja, ja som ten najskromnejší na svete.“

Raz sa stalo:

Fakír, žobrák, sa modlil v mešite, skoro ráno, keď bola ešte tma. Bol práve náboženský moslimský sviatok, a tak sa modlil a vravel: „Som nikto. Som ten najchudobnejší z chudobných, najväčší hriešnik zo všetkých.“

Zrazu tam bola dalšia osoba, ktorá sa modlila. Bol to panovník krajiny, ktoý nevedel, že sa s ním v mešite modlí ešte niekto iný – bola tma a panovník taktiež hovoril:

„Som nikto. Som ničím. Som iba prázdnota, žobrák pri dverách.“ Keď počul, že niekto ďalší hovorí tú istú vec, povedal, „Prestaň! Kto sa to snaží ma predstihnúť? Kto si? Ako sa pred panovníkom opovažuješ povedať, že si nikým, keď on hovorí, že je nikto?“

Takto funguje ego. Je nepatrné. Jeho spôsoby sú tak zákerné a lstivé; musíš byť veľmi veľmi ostražitý/á, iba tak ho spozoruješ. Nepokúšaj sa byť skromný/á. Iba sa pokús vidieť, že všetko trápenie a bolesti prichádzajú práve skrz neho.

Iba pozoruj. Nie je potrebné sa ho zbaviť.

Nie je možné zbaviť sa ho. Kto sa ho zbaví? Ten sa potom stane svojím egom. Vždy sa vráti späť.

Čokolvek robíš, postav sa mimo a pozoruj.

Čokolvek robíš – pokora, skromnosť, jednoduchosť – nič nepomôže. Iba jedna vec je možná, a to je pozorovať a uvedomiť si, že práve ego je pôvodca všetkého trápenia. Nehovor to. Neopakuj to – POZORUJ. Pretože ak ja poviem, že je to zdroj všetkého trápenia a ty to iba zopakuješ, je to zbytočné. TY musíš prísť k tomuto porozumeniu. Kedykoľvek ti je mizerne, zavri oči a nepokúšaj sa nájsť príčiny mimo teba. Pokús sa vidieť, kde trápenie pramení, odkiaľ prichádza.

Je to tvoje vlastné ego.

Ak budeš sústavne cítiť a chápať, a porozumenie, že ego je príčina, sa stane hlboko zakorenená, jedného dňa zrazu uvidíš, že pominulo. Nik sa ho nazbaví – nik sa ho nemôže zbaviť. Uvidíš; jednoducho pominulo, pretože už samotné poznanie, že ego spôsobuje všetko trápenie sa stane oslobodzujúcim. SAMOTNÉ POROZUMENIE PREDSTAVUJE ZAČIATOK KONCA TVOJHO EGA.

Si tak chytrý/á v odhaľovaní ega ostatných. Hocikto môže vidieť ego druhých. Keď príde k tomu vidieť svoje vlastné, vzniká problém – pretože nepoznáš územie, nikdy si po ňom necestoval/a, je to neznáma pôda.

Celá cesta smerom k duchovnému, konečnému, musí prejsť týmto územím ega. Falošné musí byť pochopené ako falošné. Zdroj trápenia sa musí chápať ako zdroj trápenia – potom sa začneš oslobodzovať.

Ak vieš, že je to jed, upustíš od toho. Ak vieš, že je to oheň, zahasíš ho. Ak vieš, že je to peklo, hodíš to cez palubu.

Potom nikdy nepovieš, „odhodil som svoje ego.“ Potom sa už iba na celej veci zasmeješ. Zasmeješ sa vtipu, že ty sám/a si bol/a tvorcom všetkého trápenia.

Nedávno som sa pozeral na rozprávky Charlie Brown. Charlie sa v jednej časti hraje s kockami pre deti. Stavia z nich dom. Sedí uprostred kociek a stavia okolo seba stenu. Potom nastane moment, kedy si uvedmí, že je obkolesený; vybudoval okolo seba múr. Nato začne plakať a kričať, „Pomoc, pomoc!“

Nech sa páči, urobil presne to. Je obkolesený, uveznený. Je to detinské, ale to isté si urobil/a aj ty. Vybudoval/a si okolo seba múr, a teraz nariekas, „Pomóc, pomóc!“ A tvoje trápenia sa ešte znásobuje, pretože okolo teba sú ľudia, ktorí sa ti snažia pomôcť, no zároveň sú na tej istej lodi, majú ten istý problém.

Raz jedna veľmi pekná žena išla poprvýkrát navštíviť svojho psychiatra. Psychiater povedal, „Poďte bližšie, prosím.“ Keď prišla bližšie, jednoducho vyskočil, objal ju a pobozkal. Ostala šokovaná. Potom on povedal, „Teraz sa posaďte. Môj problém sa práve vyriešil. Aký je váš problém?“

Problém sa iba znásobuje, pretože pomáhajú ľudia s rovnakými ťažkosťami. Chceli by pomôcť, pretože keď niekomu pomôžeš, tvoje ego sa cíti veľmi dobre, veľmi, veľmi dobre – pretože si skvelý pomocník, veľký guru, majster; pomáhaš toľkým ľuďom. Čím viac ľudí ťa obdivuje a nasleduje, tým sa cítiš lepšie.

Avšak si na tej istej lodi – nemôžeš pomôcť.

Skôr uškodíš.

Ľudia, ktorí majú stále svoje vlastné problémy, nemôžu byť príliš nápomocní. Iba niekto, kto nemá problém sám so sebou ti môže pomôcť. Iba vtedy je tam potrebná jasnosť, jasnosť vidieť cez teba. Myseľ, ktorá nemá vlastné problémy so sebou, ťa môže vidieť, staneš sa priezračným.

A myseľ, ktorá nemá vlastné problémy, môže vidieť skrz seba; preto má schopnosť vidieť skrz ostatných.

V západnom svete existuje mnoho škôl psychoanalýz, veľké množstvo, ale ľuďom skutočne nepomáhajú, skôr im škodia. Pretože ľudia, ktorí pomáhajú druhým alebo sa o to aspoň snažia, majú tie isté problémy.

Je náročné vidieť svoje vlastné ego.

Je veľmi jednoduché vidieť egá ostatných. Ale to nie je cieľom, nemôžeš im pomôcť.

Pokús sa vidieť svoje vlastné ego.

Iba ho pozoruj.

Neponáhlaj sa ho zbaviť, iba pozoruj. Čím viac pozoruješ, tým sa staneš schopnejším. Zrazu jedného dňa uvidíš, že si ho hodil/a cez palubu, resp. ono samo sa hodí cez palubu. A keď sa odhodí samo, iba vtedy si sa ho zbavil/a. Iný spôsob neexistuje. Predčasne sa ho nezbavíš.

Odpadne ako suchý list.

Strom nerobí nič – iba vánok, daná situácia, a suchý list jednoducho odpadne. Strom si ani neuvedomí, že mu list odpadol. List nevidá žiaden zvuk, nehlási sa – nič podobné.

Suchý list jednoducho odpadne na zem a roztrúsi sa.

Keď si dospel/a čo sa týka porozumenia, vedomia, a pocítil/a si, že ego je príčinou všetkého tvojho trápenia, jedného dňa uvidíš uschnutý list odpadnúť.

Padne na zem, rozloží sa v súlade s prírodou. Neurobil/a si nič, takže nemôžeš tvrdiť, že si ho odhodil/a. Jednoducho uvidíš, že ego ustúpilo, a skutočné centrum povstane.

A skutočné centrum je duša, tvoje vlastné ja, boh, pravda alebo už akokoľvek sa rozhodneš to nazvať.

Je bezmenné, takže všetky mená sú fajn.

Môžeš to nazvať akokoľvek chceš.

Z knihy Beyond the Frontier of the Mind od Osha.

Gallery